wz

dolu Výlet na Smokovci

 

 

 

 
 
 

 

 

Môj manžel Imrich

 

 

 

 

 

Túto stránku venujem pamiatke na mužovho bývalého spolužiaka tzv. Kanaďana Rudyho Visokaya.

Česť jeho pamiatke!

(Poznámka:V čase mužovej stretávky som bola po dvoch mozgových mŕtviciach v Nitre v nemocnici. Už 3 rok ležím bezvládne na posteli.)

 

 

Stredná priemyselná škola strojnícka

v Trnave

Rudy mpred školou v roku 216

Imrich a Rudy

 Rudy s Jozefom

(Jožko Mihálik bol predsedom triedy v čase štúdia.)

Vitajte na mojej www stránke venovanej pomaturitným stretnutiam môjho muža Imricha v atarnave po rokoch.!

Tak títo mládenci čo sú  hore na table v roku 1965 vyštudovali a skončili ako majstri rušňovodiči,strojvodcovia, stali sa modrou armádou socialistickej vlasti, oni prepravovali po republike tak ľudí v osobnej doprave, ako tovar v nákladnej doprave.

Stali sa pracovníkmi prepravy a údržby železničných tratí ČSR

 

OKREM INéHO dostali  aj ponuku v rámci náboru profesie rušňovodičov, ktorých bolo v republike málo, do ČSD. Výhodatkvela v tom, že kto podpíše náborový list na dobu 10 rokov trvalého pracovného pomeru vo funkcii rušňovodiča nebude musieť ísť na vojenčinu a žiadne vojenské cvičenia v rámci  vojska republiky.Jednoducho obdrží "modrú knižku a vyhne sa vojenčine v kasárňach, čo mnoho mladých chlapcov nechcelo absolvovať, vojenčina bola pre chalanov strašiakom číslo jedna, šikanovanie a terorizovanie o čom tí čo to prežili hovorili mladým ucháňom. Samozrejme môj manžel túto ponuku ihneď prijal a podpísal, tak sa vojenčine vyhol, no bola by sa mu zišla, aby sa naučil po sebe upratovať špinu čo narobí a veci, ktoré odloží kde sa mu zachce no nie na svoje miesto, žiadne ukladanie svojich vecí neovláda dodnes,  potreboval by stále  slúžku okolo seba, lebo stále hľadá kde čo má a to zdržiava od činnosti inej, denne sa umotká hľadaním, aj sa na tom zasmejeme teraz, no celoživotne mi to žralo nervy. Synov som vychovávala iba ja a tí sú naučení na to, aby sa o seba vedeli postarať   a aj o svoje deti i choré manželky, keď je treba.

Ovládajú všetko tak v domácnosti, ako aj v záhrade a okolo domu. Manžel je teraz naplno nútený ovládať to, čo jeho synovia považujú za samozrejmosť, on sa to všetko musel učiť teraz na staré kolená, preto je vyčerpaný a preťažený, lebo o všetko som sa v produktívnom veku starala ja so synmi spolu, ich som to učila vedieť to, ako to robím ja a nie ako to nerobí ich otec. Manželovi verím, že je už vyčerpaný z toho, aj musí byť, však nič také celý svoj život nemusel robiť a ani nerobil a teraz s plnou zodpovednosťou musí robiť všetko okolo domácnosti a nedá sa zahanbiť, veruže, plní si to, čo odprisahal, mnohé ženy nedokážu to, čo on dokáže teraz, varí. perie i žehlí a stará sa o záhradku, sadí, seje, kopá, zberá úrodu okopáva, postrekuje, no prosto je už počlovečený celkom.

Rudy odišiel ako grand v roku 2016!

 

Keď je človek v situácii, že sa stará o druhého človeka a preberá za neho plnú zodpovednosť, tak to nie je nič moc, skrátka zákonite prichádzajú krízy obzvlášť, keď bol starajúci sa naučený denne vysedávať s kamarátmi z mokrej štvrte v krčme, tak teraz je donútený byť so zákonitou ženou  24 hodín denne, takýto štýl života mu je príťažou a nastáva ponorkový syndróm, manželia si začnú liezť na nervy a muž má opatrovania už plné zuby. príde aj chvíľa, keď začne utekať z domu a zbavovať sa zodpovednosti za bezvládnu ženu. Môže to tam vyústiť(daj boh nech sa tak nestane).  že bude utekať ako bol naučený po celý život do krčmy.....to nie je žiadna optimistická predstava pre bezvládnu ženu, ktorá sa po celý život starala o rodinu (tri deti) bez aktívnej pomoci muža pri výchove detí s trávením voľného času s ich tromi deťmi a deťmi z dediny v miestnej knižnici. No manžel sa rozhodol, že ma doopatruje, hoci myslel, že to nebude tak dlho trvať, lebo som po mŕtviciach vyzerala ako živá mŕtvola vychudnutá biela, ako stena, no hrozne z pohľadu celej rodiny, na zomretie, tak si myslel, že to potrvá nejaké 3 mesiace a on ma tak dobre opatroval, že dnes mám aj svoju váhu ako keď som bola zdravá vraj už vyzerám, ako človek a nie ako mŕtvola mi tu hovorieva....Faktom je, že by som už bola dávno mŕtva, keby ma bol dal do ústavu dlhodobo chorých, bezvládnych, kde by mi HYPNO liekmi nadobro vymietli zdravý rozum z hlavy a umučili by ma ich bezcitnou rehabilitáciou k smrti a v krutých bolestiach by ma tam nechali skapať ako biologický odpad a nie človeka, mala by som desiatky hnilých preležanín na tele, ak by sa mi muž chcel pomstiť, len by ma šupol do takéhoto ústavu a pomsta by sa mu vydarila v krutých mukách medzi bezcitnými takzvanými zdravotnými sestrami by som vykapala to si uvedomujem celkom jasne!. Stará sa o mňa vzorovo a pripomína si: však som v 1968 roku pred oltárom prisahal, že s tebou budem v dobrom i v zlom v zdraví aj v chorobe, tak ťa nemôžem predsa dať do žiadneho ústavu, aj keď by ma pán Boh nemusel tak silno milovať a ťažkým krížom ma navštevovať.... vždy sa zasmejeme spolu nad takýmito povzdychmi...no je jasné, že už je z toho maximálne unavený a vyčerpaný, sily už nemá, ako keď bol mladý, aj on má svoje ťažkosti so zdravím a tak všetko ostatné už je nad jeho sily, aj keď sa hovorí, že boh dopustí, len toľko, koľko je človek schopný uniesť...
.Tentoraz som ale po jeho návrate domov  zo stretnutia v Trnave vycítila z hlasu manžela akýsi hlbší smútok a dozvedela som sa, že jeho kamarát -spolužiak Rudy už na stretnutie neprišiel, lebo po krátkej chorobe zomrel a odišiel do vyššej sféry bytia. do nebíčka. Manžel mi hovoril, že mal podozrenie, že je chorý v roku 2016, lebo bol veľmi chudý, no nespýtal sa ho na to, mrzelo ho vtierať sa do jeho interných vecí. Napokon si povedal, že azda v Kanade je v móde byť chudý a nie moletný, ako to je na Slovensku, že sú chlapi s pivným bruchom pred sebou.   a pod.

Toľko som sa dozvedela o Rudkovi od manžela, viac mi nehovoril nedalo mu, navierala mu hrča v krku , ako sa ľudovo hovorí, keď sa chce človeku zaplakať.

Keby som mala adresu, tak pošlem jeho rodine do Kanady aj sústrastný telegram, no bohužiaľ, manžel na neho kontaktnú adresu nemal. Ale Rudy je s manželom stále v spomienkach. tak ako so všetkými spolužiakmi myslím si.

Aký vzťah mal manžel s Rudym?

Môj muž, ako chlapec z dediny sa dostal do mesta Trnavy, kde sa učil a kde žil najprv v internáte krátky čas a potom u dedka, starého mládenca, ktorý býval pri futbalovom štadióne a hral na violončele v orchestri v kostole.
býval u neho aj jeden šofer, ktorý rozvážal po Trnavských näsiarňach mäso s výrobkami, ten šofér pochádzal kdesi od Bratislavy a aj jeden študent všeobecného strojárstva., spolužiak Rudy býval u nejakého vdovca v centre mesta, spolu chodili po meste a objavovali krásy mestskej architektúry a samozrejme zisťovali, kde sú aké krčmy na hasenie smädu pivom, no chodili aj do kostolov, pomodliť sa občas, môj muž chodil, každú nedeľu a v sviatočné dni, pretože sa rozhodol, že bude dedkovi Čavojskému obracať noty na stojane, robil mu tak láskavosť. okrem toho dedkovi rúbal drevo na kúrenie a robil aj triesky na zakúrenie chodil mu na stanicu s károu odviezť vrecia s uhlím, skrátka pomáhal dedkovi, aj preto ho mal veľmi rád a volal ho Imerko, nie Imro, ako všetci ostatní. Keď prišiel do triedy, prvý, kto mu padol do oka bol veľký fešák Rudy, no keď sa začali rozprávať tak sa musel smiať na Rudyho hutorení, zistil, že je východniar a to nárečie mu bolo smiešne, Rudy sa smial s ním, no povedal, že sa naučí s nimi normálne po slovensky hovoriť a keď skončí už nebude hutoriť. Aj tak bolo, Rudy hovoril na konci len po slovensky a nie po trebišovsky sníval a mal etudu budúcnosti žiť v slobodnej Kanade, o čom môjmu manželovi hovoril často. ,teda o hudbe svojej budúcnosti života v slobodnej a v prírode divokej v Kanade. Rodičia vedeli o tom, že ich syn nechce žiť doma a chce emigrovať do Ameriky, konkrétne do Kanady, tak sa ich etetuda strácala v nedohľadne, že budú mať syna doma a bude im pomáhať na staré kolená, ako to jeho otec hovorilaj môjmu manželovi. Rudy vzal osud do vlastných rúk a ušiel z republiky ,ako hovoril, že v tejto republike on žiť nebude. Vedel, čo chce a išiel za svojim snom, bol odvážny a nebojácny.
Pre manžela to bol nezabudnuteľný víkend, keďže to bol jeho prvý výjazd samostatný mimo domova on nemal takých kamarátov s ktorými by sa stýkal a navštevoval, takže Rudy sa mu zapísal do srdca, ako jediný, bol prosto spoločenský človek, Rudy. Môj manžel bol skôr samotár a introvert, no ak si niekoho vážil a obľúbil musel mať svoj charakter a tak si obľúbil aj ich predsedu triedy Jozefa Mihálika pre jeho dobrý prístup k ľuďom a optimisticky veselú povahu s vynikajúcimi organizačnými schopnosťami, a ktokoľvek potreboval niečo vybaviť u profesorov alebo vyhladiť, tak sa na Jozefa mohol vždy spoľahnúť, akoby šibol čarovným prútikom, Jožko vždy všetko k plnej spokojnosti vybavil s profesormi, učiteľmi a praktikmi inžiniermi, Jožko bol v triede chalan číslo jedna a každý ho rešpektoval, on to skrátka s ľuďmi vedel hovoriť a hlavne jednať.
Aj Jožko sa s Rudym skamarátil a obľúbil si ho, hneď ako sa s ním v triede zoznámil a zostal jeho najlepším priateľom na celý život, Rudy bol s ním v písomnom kontakte aj keď bol v Kanade, iba s Jožkom a svojou rodinou bol v styku, s nikým iným. Mal hlbší vzťah k Jožkovi, ako k svojmu bratovi a rodičom. Manžel sa tešil na stretávku po 50 rokoch, chcel vidieť Rudyho a počuť, ako sa mu darí v cudzine, kde už za 50 rokov získal aj kanadské občianstvo, takže je už Kanaďan, ktorý sa narodil na Slovensku. Po stretnutí skonštatoval, že Rudy o sebe nechcel rozprávať , tak, ako pred rokmi rád hovoril o svojom sne, takže sa od neho vlastne nič nedozvedel o ňom a jeho živote a práci v Kanade. Bol z toho trochu sklamaný, skonštatoval, že sa Rudy povahovo
celkom zmenil, že už nemyslí po slovensky.(Ja mám pre to výraz, odrodilec, už nebol Slovák!)(Možno, to znie tvrdo, no je to faktom, bol Kanaďan  na Slovensku po 50 rokoch.)

Rudy bol sympaťák a veľký fešák ako chalan , to je nesporným faktom a čo je hlavné vedel čo chce a mal hlboký odpor ku komunistickému systému, to vyústilo do jeho etudy budúcnosti, sen o Kanade, slobode v cudzine. Aj prežil život v slobodnom štáte,  ničím neobmedzovaný, n ničím neobťažovaný, ako sme tu na Slovensku. Tu sa ľudia dávajú do spolkov, aby spolu zanadávali na celý systém v republike, ktorý ich obžťažuje, v Kanade je každý sám pre seba, stará sa len sám o seba a svoju rodinu a viac ho nemusí zaujímať, neopotrebuje medziľudské vzťahy s inými každodenne, tie iba môžu byť no nie sú žiadnou prioritou číslo jedna, ako tu u nás, tu sa stavia na vzťahoch, čo osobne neuznávam takisto sú potrebné občas no nie sú nutné. dôležité sú iba tie rodinné.Všetky spolky sú čertové volky, spolky vznikajú hlavne v neslobode, sú vyústením , odporom k neslobode.

 

 

 

Vroku 2017 nastalo navždy

posledné

 

odletela dušička Rudyho do nebíčka.

 

 

 

 

 

 

 

[ Späť | Obnoviť | Dopredu ]

 

 

Brat Rudyho (klikni dolu na odkazy)

 Čo vieme o Ľudovítovi Visokayovi, zakladateľovi a predsedovi TUK-u?
http://www.trebisov.sk/trebisovsky-umelecky-klub/17641

Ľudovít Visokay sa stal expertom na nárečie
https://dolnyzemplin.korzar.sme.sk/c/8080743/ludovit-visokay-sa-stal-expertom-na-narecie.html
Posledná rozlúčka s Ľudovítom Visokayom
http://www.trebisov.sk/trebisovsky-umelecky-klub/20150

Kultúrne leto: Stetson a Ľudovít Visokay
07.08.2016
http://www.trebisov.sk/fotogaleria/18684
Kultúrne leto 2016: Stetson a Ľudovít Visokay
http://www.trebisov.sk/pozvanky/18670