wz

dolu foto:pred školou

 

 
 
 

pPrvý pozdrav od Rudyho Imrichovi, môjmu manželovi

 ešte pred nástupom do školy v Trnave,

Rudy mu oznamuje, že nedostal bývanie na internáte.

Pohľadnica Trebišova ešte v bývalom Československu!

po 50.rokoch života stretnutie kamarátov

ň

Exkurzia triedy v Poprade.

 

 

  

 

 

 

 

 

 

Túto stránku venujem pamiatke

na mužovho bývalého spolužiaka tzv. Kanaďana Rudyho Visokaya.

Česť jeho pamiatke!

 

 

(Poznámka: V čase mužovej stretávky som bola po dvoch mozgových mŕtviciach v Nitre v nemocnici.

Už 3 rok ležím bezvládne na posteli. Web robím od Vianoc 2017.)

 

dolu sú spolu Jozef a Rudy rok 1961) .

 

 

(Jožko Mihálik bol predsedom triedy v čase štúdia.)

Vitajte na mojej www stránke venovanej pomaturitným stretnutiam môjho muža Imricha v trnave po 50. rokoch.!

 

 

 

 

 

 

Rudy odišiel ako grand  v roku 2016!

Stretnutiam v Trnave predchádzali spoločné dovolenky Jožka Mihálika a jeho rodiny u Rudyho v Kanade....

Prežívali stretnutia ako bratia,  takí priatelia z nich boli  celoživotne!

Priatelia na celý život!

 

Aký mali vzťah Jozef a Rudyv rokoch 1961-2017?

 

 Do Trnavy, do školy prišiel Rudy r. 1961 ako fešák z Trebišova. Od prvého dňa sme si padli do oka, kamaráti na celý život. tak sa priatelia. Tak spomína Jožko  Po maturite emigroval do Kanady, do Toronta. Tam prežil celý svoj kanadský život. Písali sme
si, občas, väčšinou pohľadnice. Poriedko chodil na návštevy domov, do
Trebišova, vždy sa zastavil u mňa, v Trnave. Oženil sa, mal dobrú
ženu, Moraváčku a s ňou jedného syna. Manželka mu po dlhšej chorobe,
asi pred10 rokmi zomrela(asi2007). Syn po pohrebe mamky odišiel pracovať a žiť do Kalifornie 

Bývali v sympatickom domčeku na tichom predmestí
Toronta. Zostal sám ako prst, žiadneho príbuzného v Kanade nemal.
V r. 2012 sme spolu telefonovali, pozval ma na návštevu. Boli sme tam smanželkou niekoľko týždňov, o rok som tam bol so starším vnukom a
ďalší rok s dcérou. K návštevám Toronta veľmi krátko - bolo to niečo
mimoriadne, úžasné zážitky, vždy sa o nás perfektne postaral.

Tak spomína na dovolenky u Rudyho Jožko Mihálik
Na poslednú stretávku spolužiakov prišiel pochudnutý, keď odchádzal
domov lúčil  sa s ním Jožko slovami - Rudko, uvidíme sa ešte niekedy?

Na to myslel, aj môj manžel, lebo jeho chudosť bola enormná. On bol ako neustále večný optimista, keď sme spolu telefonovali bol veselý, dobre naladený. Až naraz, v júli 2017 som dostal mail od jeho
susedy, že 4.7. Rudy po krátkom trápení zomrel. Rakovina. Nechal sa
spopolniť a popol rozsypať na lúke neďaleko domu, kde žil. (pozn: v tejto republike sa musí platiť ešte aj za rozsypaný popol na lúke, Rudymu sa aj posledná etuda splnila do bodky, tomu hovorím sloboda so slobodným rozhodovaním o sebe, tam štát nediriguje a cirkev žiadna ako musí a kde kto po smrti byť, nech potomkovia platia za zem pod ktorou ležia predkovia a za kúsok pľacu v múre kde sú urny s popolom mŕtvych. Tu sa cicia z ľudí aj posledný cent na poplatky štátu nielen za hroby, ešte aj za miesto, kde na lúke vysypeš popol a vietor ho rozfúka kde môže.  takisto sa musí platiť aj cirkvi, za pohreb, za omšu ktorá je za mŕtveho, dať na kostol peniaze a dobrovoľne máš či nemáš, plať!(Od narodenia tu je človek číslo DKP štátu a nie bytosť slobodná.!(či za komunistov alebo teraz v republike prašť ako uhoď!).

Zostalo mi
po ňom veľa fotografií a veľmi, smutno(hovorí celkom na záver nášho rozhovoru Jožko)

Na fotografiach nie je nikto z jeho rodiny v Kanade, ja som ich nikdy
nevidel,  Rudkov brat Ľudovít z Trebišova, zomrel v ten istý týždeň ako  Rudko. Rudy 4.7.2017 a
Rudyho brat mladší zomrel 11.7.2017,teda v jednom mesiaci sa s týmto svetom rozlúčili navždy obaja bratia (pozn.:a rodičom zostala nesplnená etuda o tom, ako ich synovia doopatrujú na staré kolená.)

Toľko zo spomienok Jožka  Mihálika
 

 

 

 

 

Vroku 2017 nastalo navždy posledné

ZBOHOM!

 

odletela dušička Rudyho do nebíčka

 

 

 

 

 

Rudyho dom a auto  v Kanade

 

rUDRudy drží zoznam mien spolužiakov  v ruke a spomínajú na  tých, ktorí sa  toho  dňa nedožili a stretnutí sa už  nemohli zúčastňovať, (môj manžel Imrich je na foto vpravo.)

 

 

 

 

U manžela zostala aj písomná spomienka na sympaťáka spolužiaka "kanaďana Rudyho" ešte predtým, než spolu drali školské stolice a nohavice v triede.

 

[ Späť | Obnoviť | Dopredu ]